Eričkin denník bez servítok

Ahoj! Na úvod sa trochu predstavím – volám sa Erika, mám 22 rokov, v OLIVII pôsobím takmer rok a mám tú prácu veľmi rada. Panuje tam takmer vždy skvelá atmosféra, takže čas rýchlo ubieha a ako žena, ktorá pracuje so šperkami, nemám čo vytknúť. Takže keď máte skvelú prácu a s manželom vám to funguje, užívate si život a čas celkom rýchlo plynie. A potom to prišlo, v tú jednu chvíľu sa mi život doslova zastavil, hlavou mi začalo behať nespočet myšlienok, ale zároveň som neboli schopné slová-ČAKÁME Bábätko! Pocit vďačnosti a veľkého strachu zároveň.

A o tom tento môj denníček bude, aké je moje tehotenstvo, aké mám pocity, čo ma na tehotenstvo prekvapilo, všetky pozitívne aj negatívne skúsenosti. Skrátka úprimne a bez servítok!

Mám za sebou prvý trimester, teda prvé tri mesiace. Uff..kde začať? Pozitívnych vecí na prvom trimestri bolo naozaj poskromne. 1. Oznámenie rodine, kedy mali všetci samozrejme nesmiernu radosť a došlo aj na slzy šťastia a za 2. keď začnete chodiť na kontroly a vidíte, ako každý týždeň ten maličký tvor vo vás rastie a potom počujete tlkot jeho srdca, ako dojemné, ale úprimne , inak si to zatiaľ vôbec neužívam. Zle mi začalo byť už v prvom mesiaci a odvtedy sa to vlečie. A samozrejme vás neminú príbehy iných žien, ktoré nevoľnosti úplne minuli, alebo prvé mesiace ani netušili, že sú v očakávaní. Jednoducho závidím.

Pre mňa sa tehotenstvo stalo akoby takým veľkým vystúpením z komfortnej zóny. Kto poznal môj životný štýl predtým, vedel, že sa tak celkom nezastavím. A zrazu sa to všetko v jeden týždeň otočilo, začalo mi v ňom byť zle a teraz som na tom tak, že som schopná ísť maximálne na nákup alebo zdravotnú prechádzku, tu však začína to pomyselné vystúpenie z tej komfortnej zóny, pretože kedykoľvek viem, že musím opustiť domov, už len psychicky je mi hneď horšie, pretože keby som vám mala rozprávať, kde všade som už v našom meste vracala, tak mi ani nebudete veriť. Manžel si zo mňa robí srandu, že si to všade značkujem ako psík. Ale nezostávame iba pri našom meste. Taká jazda autom, jedna veľká katastrofa. Už som sa naučila, že bez vrecka sa nemôžem pohnúť z domu, taká povinná výbava, ako mobil a kľúče. Naozaj je to pre mňa psychicky aj fyzicky náročné zvládať to, došla som do bodu, keď s lekárom riešime hospitalizáciu na infúzie. Pretože možno už to niektoré z vás napadlo, pokiaľ takto stále zvraciam, bábätko nemôže nijako prijímať živiny a správne rásť, takže aj v tomto ohľade som viac pod kontrolou. No, čo k tomu povedať.

Je to trošku demotivujúce, že nevidíte to svetlo na konci tunela. Takže to všetko ma natoľko vyradilo z prevádzky, že som už dlhší čas na nemocenské a nie som schopná ničoho. Je toho toľko, čo by som chcela ešte robiť, než ten maličký tvor príde na svet, ale viem, že musím odpočívať a zbierať sily na novú náročnú kapitolu, ktorá je pred nami. Obrovskou oporou je mi rodina, kamaráti a hlavne manžel, všetci by pre mňa urobili prvý aj posledný av takej chvíli asi nič iné nepotrebujete.

Už nejaký čas mi beží 2. trimester a tak by čoskoro mali prísť prvé pohyby bábätka a odhalenie pohlavia. Verím, že aj keď budú moje nevoľnosti pokračovať, vďaka týmto dvom míľnikom sa mi to bude oveľa lepšie zvládať, pretože sa na seba s bábätkom viac napojíme a budeme môcť začať vyberať meno a celkovo si život s dieťaťom viac predstavovať. Zatiaľ ma drží nad vodou podpora okolia, jedna skvelá aplikácia, ktorá vám ukazuje, čo sa daný týždeň deje, čo asi cca môžete čakať a tiež veľkosť bábätka podľa ovocia, zvieraťa či cukrovinky, skvelá vec! Verím, že jej veľa z vás bude poznať, ale keby predsa, tak sa volá Tehotenstvo+. A v neposlednom rade už spomínané kontroly u lekára, ktoré beriem ako zatiaľ jediný priamy kontakt s bábätkom.

Ak ste dočítali až sem, gratulujem! Znovu upozorňujem, že nikto nechce, aby to bolo brané ako sťažovanie, ale je to denníček bez servítok a taká je moja realita tehotenstva. Verím, že sa to časom začne zlepšovať a ak nie, tak to predsa aj tak vydržím, pretože čo by sme my ženy nezvládli? Na konci predsa príde tá odmena. A za to to stojí.